História požiarnej ochrany v Hranovnici

   Oheň pomáhal ľuďom odpradávna. Hrial, umožňoval prípravu potravín, bol pomocníkom pri získavaní a spracovaní životných potrieb, hlavne pracovných nástrojov. Bol ľuďom dobrým sluhom, ale často bol aj zlým pánom. Stával sa často nezvládnuteľným živlom, ničil materiálne hodnoty a ohrozoval životy ľudí. Ľudia sa nepoddávali a hneď s časom využitia ohňa začali bojovať aj proti jeho ničivej sile. Od začiatku sa bránili prostriedkami, ktoré zodpovedali stupňu vývoja spoločnosti, v ktorej žili. Strach pred požiarmi prinútil úrady sprísniť zákonné opatrenia. V obecnom zastupiteľstve bol poverený jeden jeho člen kontrolou dodržiavanie protipožiarnych predpisov. Po jednoduchej hasiacej technike nastupovala zložitejšia a hlavne účinnejšia.

    Záznamy o požiarnych katastrofách uvádzajú najväčšie požiare v Hranovnici v týchto rokoch:

  • v roku 1473 od veľkého sucha (nepršalo od jari do novembra) zhorel les okolo obce
  • 29. septembra 1669 bol v obci veľký požiar
  • 25mája 1676 kuruci vypálili v obci 20 domov
  • v roku 1724 vyhorela celá obec
  • 8. júna 1820 vyhorela celá obec, kostol s vežou a zvony, okrem mlyna a 9 malých domov. Obci vtedy v ťažkej situácii pomohol gróf Alexander Csáky 420 chlebmi, letanovský farár 52 chlebmi, kubašská fara piatimi gbelmi masti, mestá Spišská Sobota a Poprad jarcom, hrachom, sadlom a slaninou
  • 24. marca 1823 oheň spálil obec tak, že občania nemohli obsiať pole, lebo zbožie zhorelo 
  • v roku 1882 zhoreli obe školy a oba kostoly
  • 30. septembra 1926 vypukol veľký požiar. V priebehu pol hodiny bolo v plameňoch 73 domov s bočnými staviskami a plnými stodolami.

   Dedina ako každá iná bola od svojho počiatku celá postavená z dreva, až omnoho neskoršie sa začali stavať murované domy. Po stáročia deninu poznačovali a ničili menšie alebo veľké požiare, tým padla za obeť celá obec. O tom, že nešťastia v podobe požiarov na ľudí prichádzali a tí po nich bez príbytkov zostávali, aby hneď po rozplynutí dymu a odstránení spálenín začali nanovo stavať svoje obydlia, nadšene túžiac po obnove a zveľadení obce, svedčí zaschnutý atrament na zažltnutých stránkach starých listín, zachytených do riadkov očitými svedkami nie na znak súcitu s postihnutými, ale na znak zachovania a obnovy toho, čo ľahlo popolom, ale aj na znak rozrastania  a rozširovania malej obce rastom počtu jej obyvateľov, ktorí sa hlásili do života v obnovenej alebo v novopostavenej chalupe.
    Nech bola doba aká chcela, ľudia nikdy nestratili lásku k s vojmu pevnému bodu a keď aj chcené alebo nechcené okolnosti ich prinútili vydať sa na cesty, vždy sa k svojmu pevnému bodu vrátili. Tým pevným bodom bol rodinný domček. On bol istotou, okolo neho sa točil celý ich život. Ľudia sa tu rodili a tu aj zomierali. Aj keď to neboli honosné stavby, dom bol výsledkom ľudského úsilia a citlivého pomeru ruky k hmote. Boli to často len malé domčeky s malými okienkami, vytvárané vznešeným citom pre čistotua krásu bývania.
    Väčšie či menšie požiare ohrozovali obyvateľov obce skoro každý rok. Požiare boli časté a následné škody vždy veľké. Požiare vznikali najmä pri svietení petrolejovými lampami alebo sviečkami v maštaliach, stodolách a od nedostatočného udržiavania komínov.
      Hranovničania nechránili len seba, ale aj susedov. Pri ničivom požiari Kubách v roku 1919 za pomoci kubašského učiteľa zachraňovali zvony a hodiny z veže aj Hranovničania. Kubašania sa roztrúsili po okolitých obciach. Hranovničania postihnutým Kubašanom darovali jedného býka. Pri likvidácii požiaru v roku 1926 v Hranovnici pomáhali aj Kubašania.

    Záznam o založení ohňohasičského spolku sa nezachoval. Na základe vyjadrenia najstarších / v roku 1979/ obyvateľov Hranovnice / 95-ročný Martin Valluš a 92-ročný Ján Hlavčák i ďalších/ môžeme presne určiť, že rok 1886 bol rokom založenia dobrovoľného hasičského spolku. Z listín je zrejmé, že už aj predtým obec venovala ohňohasičstvu náležitú pozornosť



    O starostlivosti obecnej vrchnosti o boj proti požiarom svedči záznam v obecnej účtovnej knihe z roku 1874. Čo môže svedčiť o tom, že hasiči boli organizovani.


    Jedným zo zakladateľov hasičského spolku a zároveň aj prvým veliteľom bol knihár Andreás Urban, pokladníkom Martin Budický. Z tohto obdobia založenia spolku možno spomenúť Johana Šulíka a Jánoša Šoltýsa, Jozefa Urbana. Mateja Liptaja, Jána Pavligu. Jána Sabu, Martina Benku, Jána Račeka, Jána Štolca, Jána Liptaja. Martina Valluša, Jána Hlavčáka, Jána Uhrina, Martina Štolca, Jána Gavaléra, Jozefa Slavkovského /uvádzaní v „knihe fajermanských rachunkov“/. Druhým veliteľom bol Martin Benko. Pomenovanie funkcii bolo najskôr nemecké, neskôr maďarské.
    V prvých rokoch činnosti založeného spolku bola využívaná „sykavka“ z predchádzajúcich rokov. Bola drevená a veľmi jednoduchá. Druhá striekačka, v poradí prvá spolková, bola zakúpená roku 1893. Do obidvoch sa musela voda nosiť vo vedrách z potoka a liala sa do nádrže, z ktorej ju už piesty tlačili do hadíc na použitie hasenia.
   V poradí tretia striekačka ťahaná koňmi bola zakúpená v roku 1902 , keď bol notárom Juraj Farkaš a veliteľom Michal Chovan. Objednať ju boli osobne richtár s notárom v Pešti. V tomto roku určil richtár platenie povinnej hasičskej dane, aby spolok mohol i naďalej žiť a zdokonaľovať jeho vybavenie. Bol spracovaný aj zoznam mužov, ktorí museli nastúpiť na cvičenie k hasičom.


vysvätenie práporu 1918



vysvätenie práporu 1994

1930



vysvätenie práporu a svätého Floriána 2002

    Zbor mal vlastnú dychovú hudbu. Pri založení mala dychová hudba 19 členov, neskoršie bola doplnená na 22 členov. Kapelníkom dychovej hudby bol Jozef Lelek, strojník na hranovníckej píle. Hudba hrala prvýkrát na pohrebe Jurajovi Malatinovi 7. decembra 1930. Ďalej hudba účinkovala na zábavách, svadbách, účinkovala nielen v Hranovnici, ale aj v okolitých obciach, v Poprade a v Ružomberku. Dychová hudba ukončila svoju činnosť v posledných vojnových dňoch roku 1945.
    Podnet na zakúpenie prvej motorovej striekačky dal požiar z roku 1926, ktorý patril medzi najväčšie požiare v histórií obce. Striekačka bola zakúpená 3. decembra 1929.
    Po druhej svetovej vojne bol založený Dobrovoľný hasičský zbor.Dobrovoľné hasičské zbory sa stali súčasťou Československého zboru požiarnej ochrany a boli premenované na miestne jednotky ČSPO, neskoršie na miestne dobrovoľné požiarne zbory, potom na Zväz požiarnej ochrany /ZO Hranovnica/. Po názve DPO – ZO Hranovnica v roku 1993 mení základná organizácia názov na Dobrovoľný požiarny zbor Hranovnica, od roku 2002 organizácia nesie názov Dobrovoľný hasičský zbor Hranovnica.